Sedeli sme v okne spolu, ja som bola sama a ty si sa usmieval. Hľadela som, ako vyrástli stromy. Hľadela som z veže Ľubovnianskeho hradu. Tešil ma pohľad na zeleno. A zvláštne pudy ma ťahali ku stromom, ale bola som v okne. Mala som les na dlani, cítila sa veľká, mohla objať krajinu. On sa pokojne zelenal a hladil ma nevtieravou radosťou, prirodzenosťou.
Sedeli sme v okne spolu, vnímala som les a tvoje špičky. Usmieval si sa a na niečo si myslel. Nedokázala som sa dotknúť ani jedného.